Ako som stal reportérom #2: „Však veď... skúsiť môžeš“

S malou dušou som došiel k šéfredaktorovi televízie JOJ.

Cesta k šéfredaktorovi televízie JOJ bola presne taká, ako by ste čakali od miesta, kde sa varili celoštátne správy. Dlhšia, než by ste chceli a viedla okolo záchodov. Niežeby som sa odtiaľ práve vracal, ale... vlastne áno, presne odtiaľ som išiel.

Chodba vedúca k šéfredaktorovi správ na TV JOJ. Na fotke je už po rekonštrukcii, pôvodná bola nepredelená dverami a tak oveľa dlhšia

S dušou stiahnutou na veľkosť hrášku som kráčal k tým osudným dverám vľavo. Zaklopal som. Skôr zo zvyku, než že by to niekto reálne vyžadoval. JOJka vtedy frčala na úplne inom palive ako na zdvorilostných frázach. Bol to surový mix adrenalínu, kofeínu a nekompromisnej snahy byť prvý. Tu sa na „pardon“ a „prosím“ extra nehralo, tu sa hralo na výsledky. Mŕtvoly-nemŕtvoly.

Presne toto nám s Marekom hralo do karát. Nešli sme tam predávať pekné úsmevy, išli sme predať prácu. Poctivú, dennodennú drinu, ktorá sa nezastaví pred ničím. S týmto vedomím sa ten hrášok v mojom žalúdku nafúkol aspoň na veľkosť fazule. O štipku viac sebadôvery.

Vošli sme.

"Ahoj," precedil som. Rolo, vládca spravodajstva, nečakane vstal od stola, opätoval pozdrav a podal nám ruky. "Toto je Marek", predstavil som mladého muža so mnou. Sadli sme si. Kocky boli hodené. Začal klasický "small talk". Čo nové, ako sa máme, čo Lučenec. Presne na túto nahrávku na smeč som čakal.

"No, vieš, Rolo... práveže v tom Lučenci sa dejú veci," nadhodil som tak nenútene, ako sa len dalo, keď vám v krku pulzuje tepna. "A myslím si, že sa tam dejú veci, ktoré by ľudia v druhom najsledovanejšom spravodajstve v krajine celkom radi videli."

Chytil sa.

Priznal, že by (možno) potreboval štáb, na ktorý by sa dalo spoľahnúť. "Máme tam síce nejakých ľudí, v Lučenci, aj vo Veľkom Krtíši, ale robia... no, vieš... sporadicky," povedal diplomaticky. Obaja sme vedeli, že trafil kliniec po hlavičke. Televízia vtedy žila z regiónov. Každý spoľahlivý štáb "vonku" znamenal garantovaný prísun exkluzívnych tém, krvi, sĺz a hlavne divákov. A ten náš kút Slovenska bol na mape JOJky a aj iných médií jedna veľká čierna diera.

"Presne preto sme tu," pritvrdil som. Nervozita bola preč, teraz išlo o biznis. "My s Marekom by sme ten štáb rozbehli. Kompletku. Monitoring udalostí 24/7, okamžité hlásenie tém, spracovanie v teréne, strih. A dodanie načas. Vždy."

"Hmm," Rolo sa oprel o stoličku. "To znie dobre. To by som bral."

A potom... ticho. To hnusné, husté ticho, ktoré visí vo vzduchu tesne predtým, ako padne ortieľ. Cítil som, ako sa blíži tá jedna jediná otázka, ktorej som sa bál ako čert kríža.

"A kto bude redaktor?"

Srdce mi buchlo do rebier tak, že to Marek musel počuť na druhej strane stola. Pulz odhadujem na stabilných 150.

"Ja," povedal som. Hlas sa mi triasol len takmer nebadane.

A teraz to prišlo. Rolo zdvihol zrak, zadíval sa do stropu, akoby tam hľadal nejaké božské znamenie alebo aspoň pavučinu. Zhlboka si povzdychol – bol to presne ten zvuk, ktorý vydá človek, keď vie, že ide riskovať, ale v podstate nemá čo stratiť. Oprel sa dozadu, až stolička bolestivo zavŕzgala. Chvíľu premýšľal.

Potom sa na mňa pozrel tým svojím prenikavým pohľadom, ktorý videl až do vášho rodného listu, a precedil cez zuby:

"Však veď... skúsiť môžeš."

Bol to úspech. Teda, čiastočný. Dvere sa nezatvorili. Len sa pootvorili na takú malú štrbinku, že by sa cez ňu neprestrčil ani redaktorský mikrofón. Musel som zatlačiť ďalej, kým bola šanca.

"Super. Ale my to myslíme vážne, Rolo. Chceme robiť každý deň," zdôraznil som. "Aby to malo zmysel, potrebujeme vedieť, či je šanca sa tým aj reálne uživiť. Aké sú šance presadiť normálny počet príspevkov?"

Rolov pohľad opäť ochladol. Pragmatizmus sa vrátil do miestnosti.

"Hmm. No, garantovať vám neviem absolútne nič. Musíte robiť, ponúkať témy, tlačiť sa."

A potom prišla tá veta. Tá veta, ktorá mi rezonuje v hlave dodnes. Tá veta, ktorá bola rozbuškou pre všetko, čo nasledovalo.

"Ale rátajte s tým... u vás v Lučenci sa nič nedeje. Viem si predstaviť tak tri, možno štyri reportáže do jedného mesiaca."

Tri-štyri reportáže. Za mesiac. Z toho by sme nevyžili ani týždeň.

V tej chvíli som pochopil, že som na konci vyjednávacích možností. Ďalej už nebolo kam ísť, akékoľvek hrotenie situácie by znamenalo istý negatívny výnok, skôr než sme vôbec začali.

Neveril mi. Neveril, že zvládnem byť reportér. A čo bolo horšie, neveril nášmu regiónu.

Ale dal mi šancu.

A ja som odchádzal z tej kancelárie s jediným cieľom: Dokázať mu, ako sa mýli.